Keď sme deťmi, život sa nám zdá oveľa jednoduchší. S ľahkosťou nasledujeme svoje sny, hovoríme to čo si myslíme, nemáme obavy z niekoho názorov. Čím sme starší tým viac však musíme držať v sebe čoraz viac tajomstiev, klameme ľudí okolo seba, aby nás mali radi a samých seba, aby sme ospravedlnili svoje lži. Z farebných fantazijných svetov prechádzame do čierno-bielej reality, so šedými odtieňmi, ktoré nechceme vidieť. Z kreatívneho tanca či písania, ktoré vyjadruje naše najtajnejšie túžby sa stáva behanie na páse bez jasného cieľa. Jednoduché veci sa nám pred očami komplikujú, hoci vôbec nemusia. Veď každý človek sa môže prejavovať ako chce, môže si dať v lete čižmy po kolená a k tomu chlpatú bundu ak mu to vyhovuje, môže tancovať bez reálnych tanečných pohybov, môže rozprávať to čo si myslí, lebo na konci dňa bude súdiť sám seba len on, bude musieť žiť sám so sebou a svetom, ktorý si podvedome vytvoril. Život musíme žiť naplno, bez akýchkoľvek ospravedlnení. Musíme skúšať, musíme tvoriť, musíme po sebe zanechať niečo na čo budeme pyšní a nikto by nás v tom nemal zastavovať, hlavne nie my sami.
Problém kreativity
Každý človek sa narodí s určitou mierou kreatívneho myslenia, kreatívneho prejavu, no koľkí sa stanú spisovateľmi, či tanečníkmi? Čo alebo možno kto nás v tom zastavuje?